17.jun, pol 9 rano.....a ja stojim v letiskovej hale...spolu s kamoskou.....a cakame...a pozerame....a nic. Clovek by si mohol pomysliet, ze sak skora dovolenka, ale nie. V skutocnosti to je mozno trochu skorej, ale neni to dovolenka. Je to Velka Britania. Letisko Stanstad. A nas caka 11 tyzdenny pobyt v meste Hastings a kazdodenne chodenie do skoly. Nieco uplne nove.
A tak tam len tak stojime...a clovek ktory mal pre nas prist nikde nieje. A vobec si neuvedomujeme ze v tomto momente sme niekde uplne v keli..nie doma....ze sme uplne v cudzej krajine a vobec ani len netusime co budeme robit, ked pre nas naozaj nikto nepride. Ale sme pokojne. Ja som necitila vobec nic......neviem ako kamoska...ale moja natural povaha je povaha panikara...ked nieco nevyde alebo sa nedari hned zacnem panikarit....a hystercit..proste taka som.... A tu? Nic. Ticho. Vlastne nie ticho ...na letisku bol hurhaj jak neviem kde......ale ja som naozaj nic necitila...ziadny strach ...nic, sak dajako snad len bude.....no nie? Bolo to naozaj vtipne..od prveho momentu som sa tam citila ako doma...teraz to viem.......lebo preco inak by som necitila vobec nic???? Inak si to vysvetlit neviem....naozaj...ak mate ine vysvetlenie tak prosim cakam...hh budem naozaj vdacna.
A tak sme teda cakali.....nakoniec ako v kazdej krasnej rozpravocke je happy end...sme sa docakli.....ujo prisiel! HURA!....Ale tentokrat mi ziaden kamen zo srdca nespadol....nemal aky.... Bola zapcha a bla bla bla.....a tak bola.....a tak koniec...a tak Hastings....a tak uz 3 tyzden tu. A tak mi je tu stale dobre......A nic....A pokojna jak more po burke. A ticho.....a vlastne nie......je tu hurhaj jak neviem kde.
;o)
Komentáre